Región

Bývalá Zemplínska župa zahrňovala v minulosti veľkú časť územia východného Slovenska- dnešné okresy Snina, Humenné, Trebišov, Michalovce...

Od Michaloviec na východ, smerom k štátnej hranici, zasahovala sem časť bývalej župy Užhorodskej. Na západe susedila so Šarišskou a Abovskou župou, na juhu presahovala na územie dnešného Maďarska, neskôr predelila Zemplínsku župu štátna hranica, okolo ktorej žijú obyvatelia maďarskej národnosti.

Existencia inoetnického obyvateľstva v okrajových oblastiach Zemplína nemala podstatný vplyv na ľudový odev za posledných 100 rokov jeho vývoja. Ľudový odev je takmer na celom území Zemplína rovnaký, k čomu prispieva aj charakter výzdoby. Výrobky ľudového odevu má veľa spoločných prvkov so susediacim Šarišom. Sami obyvatelia vidia miestne rozdiely v detailoch, napr. iba v dĺžke sukien, ich výzdobe a pod. v rôznych častiach Zemplína vidíme, že názvy, strihy súčastí mužského a ženského odevu sú v podstate rovnaké.

Zemplín je najväčším folklórnym regiónom Slovenska. Je najmenej postihnutý postupným vymieraním tradičnej tanečnej ľudovej kultúry a preto miestami môžeme i dnes niektoré tance sledovať v ich pôvodnej funkcii na tanečných zábavách či svadbách.

ŽENSKÝ ĽUDOVÝ ODEV

Ženský odev pozostával z podolku, ktorý bol plátennou súčasťou pokrývajúcou spodnú časť tela, ktorý siahal od podpazušia alebo od pása (podľa dĺžky opľečka) po kolená. Upevňoval sa v páse, alebo na pleciach 1-2 plecnicami.

Vrchnú časť tela pokrývalo opľečko, ktoré siahalo poniže pása. Bolo z domáceho, neskôr z kupovaného plátna. Väčší otvor pre hlavu nemal rázporok a bol nariasený do úzkeho goliera. Rukávy boli do manžety nariasené, ktoré siahali poniže lakťa a boli zdobené výšivkou. Výšivka bola zo začiatku storočia čierna, po 1. svetovej vojne pestrofarebná. Okrem výšivky sa na opľečko prišívali okolo hrdla i na manžety strojové čipky i výšivky.

Z kupovaného bieleho plátna sa šila spodná sukňa (bilota), ktorá v niektorých oblastiach zastupovala funkciu spodnej sukne (v 20. storočí). Predné diely boli hladké, ostatné nariasené do obalka v páse. Na spodný okraj sa prišíval asi 20 cm volán, na jeho okraj prišili strojovú bielu výšivku. Spodné sukne boli asi 1-2 cm kratšie ako vrchné, nosilo sa ich 5-6, pod vrchnú sukňu i pod fodráš. Fodráš bola sukňa z farebného kvietkovaného kartúnu a nosila sa vždy na biloti, ale pod vrchnú sukňu. Naspodku bol tiež volán lemovaný červeným plátenkom. Okolo volánu i nad ním bola čierna zamatka. Na tanec sa nosili len biloti. Fodraš bez vrchnej sukne sa nosil do roboty. Vrchná sukňa (kabat) bola skladaná. V páse mali všetky sukne obalok, rázporok a zaväzovali sa tkanicami. Sukňa siahala po kolená.

Na sukňu sa opasávala zástera- fjertuch – sviatočná zástera, ktorá bola skladaná po celej dĺžke, o 3-5 cm bola kratšia ako sukňa. Obalok sa v páse uväzovali tkanicami. Pracovná zástera- šurc bola bez výzdoby.

Živôtik (deregaľ) bol súčasť pokrývajúca vrchnú časť tela, bez rukávov, bol z rozličných materiálov i farieb. Zdobili sa rôznymi nášivkami- kovové, bavlnené, flitre, strojové výšivky, strehy. Staršie živôtiky mali zapínanie vpredu, na háčiky, novšie na ľavom boku. Dievky si česali vlasy bez prútca dozadu, zo všetkých vlasov si splietli 1 vrkoč, na konci uviazali stuhu. Miesto čipca, ktorý sa prestal nosiť už koncom 19.storočia, si uväzovali štvorcovú šatku (chustočka) menších rozmerov.

Ženský odev dopĺňal náhrdelník z korálok z fúkaného skla- v bielych, žltých, červených i zelených farbách (bľiščace pacerky). Nosili sa v 2-4 radoch, tesne okolo hrdla, vzadu uviazané stužkou. Boli jednej farby, alebo vždy 2 rady rovnaké. Staršie ženy nosili náhrdelník jednoradový.

MUŽSKÝ ĽUDOVÝ ODEV

Košeľa (košuľa) bola z konopného plátna, s úzkym stojacim golierom, rázporkom zaviazaným tkanicami, alebo so zapínaním na gombičky. Krížovou výšivkou sa ozdobovali golier aj manžety.

Konopné gate (gače) sa nosili len pod vrchné nohavice, v páse boli stiahnuté tkanicou. Ako vrchné nohavice sa nosili nohavki z domáceho konopného alebo bavlneného kepru. Boli úzke, priliehavé s 2 rázporkami a s 1-2 vreckami. Okolo jedného alebo dvoch predných rázporkov mali výzdobu šnurovaním. Nosili sa do čižiem. Do obalka v páse sa vovliekal úzky (2 cm) dlhý (240 cm) remeň. Omotával sa dvakrát okolo bedier, ukončený prackou. Časť remeňa, ktorú bolo vidieť, bola zdobená kovovými gombičkami.

Sviatočnou súčasťou odevu (na tanec, do kostola) bola vesta (ľajbik), ktorá sa obliekala na košeľu, bola z tenkého súkna. Siahala po pás, bola podšitá plátnom a mala dve vrecká. Vesta bola zdobená šnurovaním čiernym vlneným šujtášom, striebornými bortňami, štepením i jednoduchou výšivkou. Vpredu boli vo viacerých radoch našité gombíky zlatej farby s skleným očkom.

Ešte začiatkom 20.stor. starí chlapi nosili vlasy dlhé po uši, mladí už chodili ostrihaní nakrátko. Na hlave sa nosil čierny klobúk (kalap), okolo dienka mali mladší kvetovanú, starší čiernu stuhu. Mládenci mali na ľavej strane za stuhou zastoknuté pierko z umelých kvetov a biele kohútie pero (pokrejtka).

V lete chodili muži i ženy voľakedy bosí, iba do žatvy si obúvali krpce (bočkori). Sviatočnou a zimnou obuvou boli čižmy na vyššom opätku, s tvrdou sárou, nad členkom mali riasenie (spuščane čižmi). Vpredu na sáre bol srdcový výkroj. Chlapi mali vpredu ešte strapček z kože a mládenci si na tanec upevňovali ostrohy. Ženské čižmy bývali zdobené štepením.